Branovský družstevný dvor sa ešte pred rokom ničím nelíšil od stoviek ostatných na Slovensku. Družstevníci z Dvorov nad Žitavou tu mali sústredený chov malých prasiatok. Pokiaľ mäsiari nakupovali ošípané, ročne sa ich tu narodilo okolo dvanásťtisíc. Keď pred rokmi mäsokombináty dovozmi stlačili cenu bravčoviny, družstvo začalo chovať menej a menej ošípaných a dvor upadal. Čo s ním?
Predseda dvorského družstva Stanislav Becík navrhol, aby ho premenili na gazdovský dvor. Na skutočný sedliacky dvor, kde sa gazdinej motali pod nohami sliepky, kačice aj husi, kde v chlieve krochkala ošípaná a gazda prinášal do komory čerstvo nadojené mlieko.
Živá voda pre vidiek
Ten nápad mal čosi do seba. Dedina dnes nápadne pripomína mesto, v záhradách namiesto zeleninových záhonov majú ľudia trávniky, vo dvoroch stoja garáže a miznú aj posledné smradľavé chlievy. Tak vyzerá slovenský vidiek 21. storočia.
Ale v týchto moderných a veruže umelých dedinách žijú stovky ľudí bez práce. Sú to tí, čo kedysi dojili kravy, kŕmili prasce, pásli ovce. Boli či vlastne sú to jednoduchí ľudia, ktorí rozumeli a rozumejú pôde a stále majú radi zvieratá. Lenže odrazu nemajú čo robiť, pretože z fariem ich vyhnala lacná ponuka potravín obchodných reťazcov. Všetci sa do nich hrnú, akcie sú predsa každú chvíľu, ale národ nie je spokojný. Frfle, že rezeň sa mu pred očami scvrkáva na panvici, mlieko je vodové, klobása plná šliach, chrupaviek, soli a éčok. Jeme čosi, čo sa tvári, že je dobrým jedlom, a pritom ide o nepodarenú napodobeninu. Už to vieme. Ale čo s tým robíme?
Becík dobre prečítal časy, ktoré žijeme. V priebehu necelého roka družstvo premenilo pustnúci dvor na živé hospodárstvo, na gazdovstvo, ktoré žije a vonia zvieratami, ale aj ovčím a kozím syrom, kvetovým medom, údenou klobásou. A v lete lipou a morušami. Akoby sme neboli na Slovensku, ale v Provensalsku, kam chodí celá Európa na dobré jedlo, víno a omamujúcu vôňu prírody.
,,Porichtovali sme maštale a dali do nich nových nájomníkov, nechováme len ošípané, ale aj ovce cigájky, hnedé kozy, husi, morky, sliepky plemena Kalimero, ktoré dorastajú až do váhy 4,5 kilogramu,“ popisuje v rýchlosti zmeny na branovskom dvore Stanislav Becík.
Svojich kolegov často irituje. Nie preto, že si nechal narásť frajerské fúziky, ale názormi. Keď bol ministrom v prvej Ficovej vláde, pokúšal sa, aby družstvá premenili opustené dvory na gazdovské oázy a la Branovo. Niektorí to skúsili, iní Becíka rovno vysmiali so slovami: Doba je iná.
Naozaj, doba je iná. A ani taká premena triapolhektárového dvora na živý ostrov poľnohospodárstva nie je jednoduchá. Ale ukazuje sa, že je možná. Na branovskom Gazdovskom dvore majú aj 40 včelstiev, aj vlastný bitúnok. Každý tretí týždeň tu ponúkajú čerstvú hovädzinu. Možno si kúpiť päť- alebo desaťkilogramový balíček. Kilogram vyjde na 5,5 eura. Za túto cenu hovädzie na Slovensku nikde nezoženiete. A k tomu čerstvé!
Vždy vo štvrtok zabijú v Branove štyri ošípané a do druhého dňa sú zabíjačkové výrobky vypredané. Gazdiné si prinášajú hrnce, do ktorých im družstevníci vytopia masť. Kilo za dve eurá. Nedávno si istý tatranský hotel objednal morky, ďalší chcú vykŕmené husi, kačice.
Vidly, sekerka, lopata
,,Na gazdovskom dvore sme zamestnali sedemnásť ľudí,“ prehodí medzi rečou Becík. Je medzi nimi doktorka prírodných vied, ktorá má na starosti marketing, ale aj a či najmä jednoduchí ľudia. Takí, čo sa neboja vziať do rúk vidly, sekeru, lopatu.
,,Predajca poľnohospodárskej techniky nám nedávno ponúkal nakladač za stotisíc eur. Odmietli sme ho, stačia nám pracovité ruky našich ľudí, aj tí potrebujú žiť,“ vraví Becík. Potom popustí uzdu svojim nápadom a začne nahlas rátať. Na Slovensku je 2 752 obcí, keby v každej z nich zamestnali tak ako v Branove desať ľudí, hneď by našlo prácu takmer 30-tisíc ľudí.
Reálne či nereálne? Ale čo keby to bola len štvrtina? Nebola by to jedna z možných ciest, ako pohnúť upadajúcim slovenským poľnohospodárstvom?
Pred areálom gazdovského dvora je čerstvo zorané pole. Na jar sa tu chystajú zasiať zeleninu. Bude to práca pre ďalších ľudí z malej dedinky slovenského juhu. Na panelovom plote Gazdovského dvora branovské deti nakreslili svojich rodičov, ako zberajú melóny, pasú kozičky. Dedina sa vracia ku svojim koreňom. Stáva sa atraktívnou pre mesto, alternatívou iného ako unifikovaného života, ktorý prináša globalizovaná poľnohospodárska výroba a reťazcami riadený obchod s potravinami.