Glovaťák sa narodil pod Babou horou v Oravskej Polhore. Táto najsevernejšie položená obec na Slovensku má rozľahlý kataster vo výmere 8 400 hektárov. Z nich väčšina pripadá na les, zvyšok sú lúky, pasienky a najmenší podiel tvorí orná pôda. Ľudia tu aj počas socializmu chovali dobytok a ovečky, nečudo že sa tu rýchlejšie ako inde obnovovalo individuálne súkromné hospodárenie.
Marián bol zvyknutý rodičom pomáhať od detstva, v roľníckych rodinách to bolo samozrejmé. Keď ho prijali na Ostravskú univerzitu, dostal sa na viacero zahraničných pobytov. Bol v Spojených štátoch, Dánsku, Nórsku. V Amerike istý čas pracoval v obchodnej spoločnosti, ktorá sa zaoberala predajom agroproduktov. Odtiaľ bol celkom prirodzený most, po ktorom zo zvedavosti, ale aj z túžby privyrobiť si, prešiel vysokoškolák na americké farmy. A keďže bol zručný, práce sa nebál a oči mal otvorené, zbieral okrem dolárov aj životné a profesijné skúsenosti. Práve ony neskôr zavážili, keď sa rozhodoval, či sa bude venovať svojmu koníčku politickej geografii, alebo sa stane farmárom.
Dnes má 33-ročný Marián Glovaťák spolu s manželkou Monikou rýchlo sa rozvíjajúcu farmu zameranú na chov hovädzieho dobytka. Nechovajú ho málo, starajú sa takmer o 50 zvierat. Základom stáda je 20 dojníc a k tomu teliatka, jalovičky, býčky. Keď preberali rodičovské hospodárstvo, otec s mamou chovali dve kravy pinzgauského a dve slovenského strakatého plemena.
V priebehu piatich rokov mladí hospodári dojné stádo späťnásobili, pričom začali posilňovať ťah na produkciu mlieka krížením pôvodného dobytka červeným holštajnom. Keďže však chceli mať osoh aj z populácie býčkov, nezanevreli ani na slovenské strakaté plemeno. Otázku ďalšieho zušľachťovania stáda ešte nemajú definitívne uzavretú. Vyrieši ju zrejme ekonomika a pragmatizmus, ktorý vyznáva každý dobrý hospodár.
Kedysi sa o kravičkách hovorilo, že sú živiteľkami roľníckych rodín. Marián Glovaťák však rýchlo pochopil, že ak má farma prosperovať, nestačí len vyrábať mlieko pre vlastnú rodinu, ale aspoň pre miestny trh, pričom ešte lepšie je premeniť ho na kvalitné mliečne výrobky. Jeho švagriná Monika, vydatá za staršieho brata, je zručná syrárka a pustila sa do výroby korbáčikov, syrov, syrových tort. Dnes už vyrába syry spolu s Mariánovou manželkou.
Chov dobytka poskytol živobytie nie jednej, ale dvom príkladne kooperujúcim rodinám. A keďže mladým ešte stále pomáhajú aj starí rodičia, rodinné hospodárstvo živí dovedna tri manželské páry a sedem detí. Nepochybne niektoré z nich sa vydajú po stopách rodičov, pretože vyrastajú na farme. Veď kde inde sa môže vytvoriť skutočný vzťah k pôde a zvieratám, ak nie na farme.
Mimochodom, Marián Glovaťák vytiahol farmu jeden kilometer von z dediny. Na otázku, či preto, aby dobytok nesmrdel susedom, odvetil, že dôvod bol úplne iný. Od začiatku uvažoval, že musí rozšíriť rodičovské hospodárstvo a to ho viedlo k tomu, aby farma stála na mieste, ktoré umožní rast gazdovstva.
Už sme spomenuli jednu prednosť rodinného hospodárstva. Dokáže vytvoriť pracovnú príležitosť nie pre jednu, ale v tejto chvíli pre dve mladé rodiny, ktorým aktívne pomáhajú ešte čulí starí rodičia. Glovaťákovci sú však užitoční predovšetkým tým, že vyrábajú kvalitné horské mlieko, ktoré vonia lúčnymi bylinami z horských lúk a pasienkov spod Babej hory. Dobytok sa od mája do októbra pasie, je v dobrej kondícii a to všetko sa premieta do kvality mlieka, syrov a masla vyrábaných z neho.
Dodnes je povinným čítaním na školách Hviezdoslavova Hájnikova žena. Glovaťák nepochybuje, že po poliach, lúkach a pasienkoch, ktoré obhospodaruje, kedysi chodieval veľký slovenský básnik. Je to práve chov dobytka, ktorým vracia kraju pôvodný kolorit a v tradičných výrobkoch sa zasa premieta vôňa a chuť rozkvitnutých lúk. To všetko má jedného režiséra – dobrého mladého hospodára. Zdá sa, že urobil správne rozhodnutie, keď si namiesto politickej geografie napokon vybral zveľaďovanie rodného chotára.
Len tak mimochodom, na Slovensku sme v roku 1989 chovali 1,650 milióna kusov dobytka. Dnes ho zostalo menej ako pol milióna. Ubudol na nížinách aj v horských oblastiach. Marián Glovaťák obhospodaruje spolu s rodičovskými a prenajatými pozemkami dovedna takmer 50 hektárov pôdy. Čo hektár, to kus dobytka, to kus obnovenej krajiny. Produkuje v nej pravé farmárske výrobky. V Oravskej Polhore, obci so štyritisíc obyvateľmi, našiel kľúčových odberateľov svojej produkcie. Objavujú ju ľudia zo susedných obcí a je zrejme len otázkou času, kedy tento kút Slovenska začnú viac navštevovať turisti. Môže ich sem pritiahnuť krajina, ktorá sa opäť začína podobať tej, ktorú poznal Hviezdoslav.