Napríklad na pestovanie jabĺk máme rovnako skvelé podmienky ako v severnom Taliansku, okolí Bodamského jazera či v Rakúsku. Hriešne ich však nevyužívame. Začiatkom 20. storočia nikomu na Slovensku nenapadlo dovážať ovocie. O sto rokov neskôr sme začali dovážať jablká, slivky a hrušky – typicky slovenské ovocie – z celého sveta a domáca výroba upadá. V porovnaní s minulosťou je sortiment ponúkaného ovocia nepochybne širší. Paradoxne však spotreba ovocia klesá.
„Z odporúčanej dennej dávky 380 až 400 gramov ovocia zjedli vlani ľudia na Slovensku len 220 až 230 gramov, len o 20 gramov viac ako na konci minulého desaťročia,“ hovorí Marián Varga, šéf Únie ovocinárov Slovenska. Je to málo, pretože ešte pred dvadsiatimi rokmi sa skonzumovalo na hlavu denne okolo 300 gramov ovocia.
Sušené slivky, nie slané lupienky
Za poklesom spotreby je podľa Vargu nielen zmena stravovacích návykov, nástup nových druhov potravín a frontálny útok sietí rýchleho občerstvenia, ale aj klesajúca domáca výroba ovocia. Nielen čerstvého. Súčasný slovenský spotrebiteľ zabúda na výrobky, ktoré poznali a jedli jeho starí rodičia.
Čo si dá súčasník, keď príde do kina? Kúpi si liter pukancov a zapije kolou, doma pri sledovaní televízie sa zasa ľudia napchávajú solenými zemiakovými lupienkami. Varga namiesto týchto nezdravých pochúťok odporúča sušené slivky, jablká a hrušky. Domáce sú na trhu zriedkavosťou, najskôr ich možno kúpiť na vianočných trhoviskách, ale v reťazcoch ich predávajú predovšetkým z dovozu. Slivky napríklad pochádzajú z Kalifornie v USA alebo sú až z Argentíny. Kedysi pritom kopaničiari vyvážali slivky do Viedne. Slovensko podľa Vargu neprichádza dovozom ovocia a produktov z neho len o generačnú skúsenosť, ale samo sa zbavuje príležitosti, ako zamestnať obyvateľstvo a dopriať si dary prírody , ktoré sú kvalitnejšie ako produkty pochádzajúce z ďalekej cudziny.
Na Slovensku ročne aj s úrodou záhradkárov dopestujeme podľa Vargových odhadov len okolo 50–tisíc ton jabĺk. Potenciál územia je však šesť ráz väčší, teda až 300–tisíc ton jabĺk. „Mohli by sme si dopestovať násobky súčasných úrod sliviek, hrušiek a ďalších druhov ovocia. Radšej však chodíme do obchodu a kupujeme ovocie, o pôvode ktorého nič nevieme,“ poukazuje na konzumentské správanie obyvateľov Varga.
Lekvárové hody
Pohľad na stravovanie sa mení. Zdravé je to, čo je čerstvé. „Ľudia by mali rozlišovať medzi technickou a konzumnou zrelosťou ovocia. To, čo majú na pultoch z cudziny, bolo predčasne odtrhnuté. Plody nie sú zrelé, a teda plnohodnotné,“ upozorňuje ovocinársky odborník. Odporúča, aby si ľudia aspoň časť produkcie nakupovali priamo od slovenských ovocinárov, u ktorých si môžu jahody, jablká a ďalšie ovocie naoberať priamo v sadoch.
„Predpokladám, že ľudia nedokážu všetko ovocie skonzumovať okamžite, ani ho v moderných bytoch uskladniť. Môžu si ho však usušiť a získajú vynikajúce osvieženie,“ odporúča Varga. Sušené slivky, jablká či hrušky obsahujú jednoduché prírodné cukry, vlákninu. Sú teda zdravé. Do pozornosti dáva slovenský vynález solárnu sušiareň ovocia, ktorú vyvinuli na SPU v Nitre. Nečakajme, kým sa nášho patentu zmocní niekto vo svete, pripomína Varga.
Na dedinách sa stalo módnym usporadúvať zabíjačkové hody, pretože už len zriedka kto chová ošípané. No iba v jednej slovenskej obci urobili hody lekvárové – v Novej Dedine neďaleko Levíc. Najstaršie obyvateľky obce predviedli návštevníkom zo širokého okolia, ako sa varí pravý slivkový lekvár.
„Potrebujeme viac takýchto príťažlivých podujatí a ešte viac podnikavých ľudí, ktorí sa chopia šance. Vysadia stromy v pustnúcich chotároch a obnovia tradičné spracovanie ovocia,“ konštatuje Varga. Čím skôr, tým lepšie, využijeme posledných pamätníkov a nositeľov tradičných slovenských receptov.