1. Platia si sami odvody – zamestnancom strháva odvody zo mzdy zamestnávateľ, nemusia sa už o nič starať. Okrem odvodov, ktoré im strháva zo mzdy, platí za nich aj ďalšie odvody.
2. Nemajú právo ani nárok na dovolenku – zamestnanci majú nárok minimálne na štyri týždne platenej dovolenky za rok a ak dovŕšili vek 33 rokov, patrí im týždeň dovolenky navyše.
3. Nemajú limity pracovného času – pre zamestnancov platí pracovný čas v dĺžke 40 hodín týždenne, ak pracujú rovnomerne päť dní v týždni, resp. 38,75 hodiny, ak zamestnanec pracuje v dvojzmennej prevádzke.
4. Nemajú právo na prekážky v práci – napríklad ak potrebujú ísť k lekárovi na vyšetrenie, zamestnanci majú nárok na 7 dní plateného voľna za rok.
5. Nemajú zaručenú minimálnu mzdu – ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie dohodnuté v kolektívnej zmluve, musí zamestnancom poskytovať mzdu zodpovedajúcu ich minimálnemu mzdovému nároku.
6. Nemajú príplatky za prácu nadčas, prácu vo sviatok, nočnú prácu, pracovnú pohotovosť – za prácu nadčas patrí zamestnancov mzdové zvýhodnenie najmenej vo výške 25 percent z ich priemerného zárobku.
7. Nemajú právo žiadať od zamestnávateľa, aby im zabezpečil alebo poskytol príspevok na stravovanie – zamestnancom musí zabezpečiť jedlo, ak počas jednej zmeny odpracujú viac ako štyri hodiny.
8. Nie sú chránení pred výpoveďou a okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa – zamestnanec môže dostať výpoveď len po splnení stanovených podmienok.
9. Zamestnanec zodpovedá za škodu spôsobenú z nedbanlivosti len do štvornásobku priemerného zárobku (ak nepodpísal dohodu o hmotnej zodpovednosti alebo mu je vec zverená na písomné potvrdenie, vtedy zodpovedá za celú škodu), živnostník za celú škodu.
10. Živnostníci sami nesú zodpovednosť za pracovný úraz a chorobu z povolania, u zamestnancov ju nesie zamestnávateľ.
Zdroj: JUDr. Viktor Križan, PhD., Právnická fakulta Trnavskej univerzity