Donášku obedov do bytu klienta zabezpečujú mestá obyčajne v rámci opatrovateľskej služby ako jeden z úkonov starostlivosti o domácnosť, niektoré stravovanie zabezpečujú aj ostatným obyvateľom, ktorí o túto službu majú záujem, a to prostredníctvom rôznych zmluvných partnerov. Na obedy im prispievajú určitou sumou, ktorá väčšinou závisí od výšky ich dôchodku.
„Službu realizujú samosprávy v rámci svojej komunálnej politiky, preto aj výška podpory a podmienky jej nastavenia v obciach a mestách sú veľmi rozdielne,“ vraví Michal Jurči z tlačového odboru ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ministerstvo v tom v najbližšej budúcnosti neplánuje prijať nejaké zákonné zmeny.
„Služba, ako to stanovil zákon, je určená ľuďom, ktorí nemajú zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb, osobám s ťažkým zdravotným postihnutím alebo s nepriaznivým zdravotným stavom a tiež v dôchodkovom veku,“ vraví Jurči. „Obce a mestá môžu zabezpečovať aj donášku stravy do domácnosti klienta, ak je na to odkázaný.“
Penzisti sú takto aj naďalej závislí od sociálneho cítenia starostov obcí a primátorov miest, ale najmä poslancov zastupiteľstiev. „Len od nich závisí, či výšku príspevku na stravu budú vedieť udržať, prípadne vyčleniť z rozpočtu,“ vraví Ján Lipiansky, predseda Jednoty dôchodcov na Slovensku. Spoločné stravovanie by sa podľa neho malo hradiť z viacerých zdrojov. „Zabezpečiť ho môžu aj penzióny a domovy dôchodcov. Stravu už teraz mnohé dovážajú alebo pripravujú vo svojich zariadeniach aj pre penzistov z vonku.“ Na túto službu by však podľa Lipianskeho predsa len mal dohliadnuť aj štát. „Pri schvaľovaní rozpočtov na miestnej úrovni na ďalšie roky, aby obce a mestá na tento účel mali povinnosť pravidelne vyčleňovať finančné prostriedky,“ domnieva sa.
Nápomocní môžu byť aj podnikatelia v reštauračných službách. „Pre dôchodcov už niektorí poskytujú denné menu za dôchodcovské ceny, v tom s nimi vedia spolupracovať aj naše organizácie Jednoty dôchodcov, vieme zorganizovať rôzne spoločné podujatia v ich zariadeniach.“
Vývarovne majú na starosti aj rôzne charitatívne cirkevné spolky, ale aj miestne spolky Slovenského Červeného kríža. „Ľudia v penzijnom veku šetria na strave, čo sa im môže vypomstiť na zdraví,“ varuje Libuša Babuľáková, riaditeľka trebišovského spolku Slovenského Červeného kríža. „Zabezpečujeme denne takmer stovku porcií pre Trebišovčanov a ďalších osemdesiat pre penzistov z Kráľovského Chlmca aj z okolitých dedín. Každý záujemca sa môže obrátiť na Slovenský Červený kríž. Potrebujeme k tomu doklad o výške dôchodku a na základe jeho výšky uzatvoríme zmluvu o zabezpečení stravovania.“ Podobný postup je zaužívaný aj inde.
Trebišovský spolok Červého kríža získava peniaze na tento účel nielen od samotných penzistov, ale aj z rôznych iných zdrojov. „Sledujeme rôzne výzvy na čerpanie eurofondov určených na sociálne projekty, pripravujeme ich a pravidelne sa prihlasujeme do rôznych projektov,“ vraví Babuľáková. Podľa nej situácia ľudí v dôchodkovom veku v súčasnosti závisí v prvom rade od najbližšieho okolia. „V prvom rade sú odkázaní na sociálne cítenie svojich najbližších príbuzných, na deti, ktoré majú voči ním vyživovaciu povinnosť," pripomína. „Ale aj na pomoc známych, či susedov. Mnohí im pomáhajú bez nároku na odmenu.“
Niektoré štátne inštitúcie, najmä školy a škôlky, prispievajú na obedy svojim bývalým zamestnancom, teraz už v penzii, a to zo sociálneho fondu. V súkromných firmách je to skôr výnimkou než pravidlom. „Zamestnávatelia do sociálneho fondu odvádzajú minimálne 0,6 percenta až percento z hrubých ročných príjmov vyplatených zamestnancom. Fond však podľa zákona vo výške jedného percenta môžu tvoriť, len ak nemajú nedoplatky na daniach a odvodoch a ak vykážu zisk,“ vraví Karol Mikloš, ekonomický riaditeľ trenčianskej spoločnosti Old Herold. Podľa zákona môžu prispieť na stravu aj poberateľom všetkých typov dôchodkov vrátane starobného. Podmienkou však je, že ku dňu odchodu do dôchodku pracovali u zamestnávateľa v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, zamestnávatelia to zvyknú mať zakotvené v kolektívnych alebo podnikových zmluvách. Podľa Mikloša však nebýva zvykom, aby dôchodcovia v súkromných firmách využívali tieto sociálne vymoženosti, ktoré majú niektorí bývalí zamestnanci štátnych inštitúcií. „Súkromné firmy majú problém tvoriť fond pre terajších zamestnancov, nie ešte aj pre bývalých, pričom v rámci stabilizácie zamestnancov uprednostňujú aktuálnych pracovníkov.“