„V rodinách presídlencov majú výmery, ale nemajú ich zapísané v pozemkových knihách. Výmery nesedia, napríklad na listine bolo kedysi niekomu pridelených 15 hektárov, ale keď to preskúmame podľa pôvodných vlastníkov, stavu v pozemkovej knihe a identifikácie v katastri nehnuteľností, tak nám vychádza o mnoho hektárov menej,“ vraví prezident Notárskej komory Karol Kovács. „Niekedy z 15 hektárov je len 7 alebo 8 hektárov. Pritom prídelca dostal od štátu 15 hektárov, ale len na papieri. Toto všetko sa dá riešiť len zákonom, inak nie. Keď totiž prídelca alebo jeho právni nástupcovia preukážu, že ich právny predchodca dostal 15 hektárov pôdy a keď prešetríme všetko podľa katastra a podľa pôvodných vlastníkov, že vychádza len povedzme 9 hektárov, tak by sa na základe takýchto zistení mala prijať právna norma, podľa ktorej by zvyšnú plochu mali dostať zo štátnych pozemkov, ktoré spravuje Slovenský pozemkový fond.“
Po 1989 roku dokonca ministerstvo financií od týchto prídelcov za prídel vybralo peniaze. „Oni to všetko zaplatili, lebo všetci dostali výmery po doplatení za nadprídel. Väčšinou totiž v Maďarsku zanechali menší majetok, než dostali na našom území. Československo totiž tento majetkový rozdiel zaplatilo Maďarskej republike a tento rozdiel v nadprídele museli nášmu štátu doplatiť prídelcovia alebo ich právni nástupcovia. Teraz zistili, že všetko doplatili a štát si svoje povinnosti neplní.“
„Ešte pred zavedením registrov bolo do roku 1995 niekoľko etáp,“ vraví Imrich Horňanský, bývalý predseda Úradu geodézie, kartografie a katastra. „Pri zostavovaní registrov obnovenej evidencie pôdy sme prišli na to, že prídelové listiny boli poplatné revolučnej povojnovej nálade, ktorá na južnom území bola po vojne.“ Množstvo prídelov bolo s pečiatkou bez podpisu alebo naopak, s podpisom bez pečiatky. Niektoré nemali ani jedno, ani druhé. „Prijali sa normy, ako treba v takých prípadoch postupovať. Bolo to totiž obdobie, kedy neboli zápisy vlastníkov v pozemkovej knihe povinné. Štát síce na seba vtedy zobral povinnosť, že raz prídelové listiny zapíše do pozemkovej knihy, potom bolo isté obdobie, keď nebol zápis povinný, bol len fakultatívny. Od 1. januára 1950 prišla však super revolučná socialistická vlna, keď funkcionári chceli pozemkové knihy spáliť. Spálené neboli, ale boli uložené do pivnice, boli súčasťou súdov,“ vysvetľuje Horňanský. Po roku 1989 sa niektorí maďarskí občania, ktorí po vojne boli vysťahovaní a v Maďarsku dostali vtedy náhradu, odvolávali práve na zápisy v pozemkových knihách a požiadali niektorých notárov, aby im to zapísali do listu vlastníctva. Keď potom vlastníctvo chcel dať k tomu istému pozemku v katastri zapísať vlastník prídelovej listiny, bolo by duplicitné. V takom prípade mu kataster vyhovieť nemohol. „Keď je už totiž hoc aj nelegitímne vlastníctvo zapísané v prospech občana Maďarskej republiky, tak prídelcovi neostávalo nič iné, len podať určovaciu žalobu na súd. Spoločnosť sa takto musí potrápiť aj s dôsledkami revolučných povojnových rokov,“ dodáva Horňanský.