Banky majú pre každú fixáciu určený rozsah úrokov, za ktorý ju poskytujú. Medzi najnižším a najvyšším úrokom môže byť rozdiel aj viac ako dve percentá. Výsledný úrok, ktorý klient získa, závisí najmä od jeho bonity. Teda od toho, aký je jeho príjem, či má rodinu, alebo od toho, koľko percent zo založenej nehnuteľnosti si chce požičať.
Najnižšie úroky sú určené pre najbonitnejších ľudí. Získajú ich ľudia s nadpriemernými príjmami, ktorí podľa posúdenia banky dokážu splátky bez problémov platiť a sú preto pre banku najmenej rizikoví. Najvyšší úrok je určený pre najmenej bonitných klientov, ktorí by však ešte stále mali byť schopní úver splácať. Keďže však pri nich existuje vyššie riziko, musia za požičanie peňazí viac zaplatiť.
Napriek tomu, že všetky banky používajú pri hodnotení klientov podobný systém, je pre každého lepšie, ak sa neuspokojí hneď s prvou ponukou, ktorú mu poskytne jedna banka. Vždy je lepšie osloviť viacero bánk a porovnať si jednotlivé ponuky. Namiesto návštevy viacerých bánk možno osloviť aj hypotekárneho makléra, ktorý môže klientovi vypracovať ponuky od všetkých bánk. Aj malý rozdiel v úroku totiž môže znamenať veľké predraženie úveru.
Napríklad pri úvere vo výške 100–tisíc eur so splatnosťou 30 rokov znamená úrok vyšší o 0,1 percenta, že klient banke za celý čas splatnosti zaplatí celkovo o 2 207 eur viac ako pri nižšom úroku. V prípade, že by bol rozdiel v úrokoch pol percenta, klient by pri vyššom úroku preplatil 11 150 eur a pri jednopercentnom zvýšení úroku zaplatí klient navyše o 22 583 eur.
Kto osloví viacero bánk, môže o úroku aj vyjednávať. Banka sa totiž pri predávaní hypoték správa ako každý iný obchodník – snaží sa zarobiť čo najviac. Preto sa usiluje, aby klient platil čo možno najvyššie úroky. Až keď uvidí, že klient nie je s jej ponukou spokojný a hrozí, že pôjde ku konkurencii, snaží sa ho získať aj za cenu, že jej celkový zisk bude nižší.