V príspevkoch pre hendikepovaných nastali zmeny. Dostatočné?

Najviac príspevkov poberajú ľudia na hygienu, na prevádzku auta a na opatrovanie. A práve v tomto prípade si hendikepovaní od januára prilepšili. „Hlavným cieľom zmien bolo zlepšenie finančnej situácie opatrovateľov, respektíve ich rodín, keďže často sú opatrovateľmi najbližší príbuzní,“ konštatoval štátny tajomník rezortu práce Branislav Ondruš. „Táto mimoriadne fyzicky aj psychicky náročná služba ich blízkym si vyžaduje plné nasadenie, preto im zväčša znemožňuje pokračovanie v profesionálnom živote, z ktorého by inak mali iný pravidelný príjem,“ dodal.

Podľa doktorky Márie Orgonášovej, prezidentky Asociácie organizácií Zdravotne postihnutých občanov SR, majú zmeny iba kozmetický charakter, ale zásadne nezlepšia situáciu rodín s ťažko zdravotne postihnutým členom. „Na základe početných písomných, telefonických aj osobných informácií od našich členských organizácií aj od jednotlivcov sme ešte pred prijatím legislatívnych zmien poskytli rezortu práce zásadné pripomienky k predloženému návrhu. Naše pripomienky boli síce pochopené, ale neboli akceptované. Návrh tak šiel do vlády s rozporom. S riešením nie sme spokojní, opatrovanie je ťažká práca a výška príspevku je podstatne menej ako výška minimálnej mzdy,“ povedala. Ako ďalej dodala, systém poskytovania príspevkov na opatrovanie je zlý a nestabilizuje zotrvanie osôb odkázaných na pomoc druhej osoby v domácom prostredí. „Príspevok na opatrovanie blízkej osoby sa totiž poskytuje iba v prípade, že osoba potrebuje 24-hodinovú starostlivosť. Ak niekto z blízkej či vzdialenejšej rodiny v produktívnom veku ostáva opatrovať svojho príbuzného, musí opustiť zamestnanie a jeho životná úroveň výrazne klesá. Opatrovateľ by mal byť odmeňovaný aspoň minimálnou mzdou,“ konštatovala doktorka Orgonášová. Umiestnenie osoby odkázanej na pomoc druhého v celoročnom zariadení je pre spoločnosť finančne oveľa nákladnejšie a pre dotknutú osobu často oveľa traumatizujúcejšie. „K úprave výšky príspevku na opatrovanie blízkej osoby sme navrhovali slová ,111,32 % životného minima‘, ktoré sa už niekoľko rokov nemenia, nahradiť slovami ,je vo výške minimálnej mzdy‘ – momentálne 435 eur – a slová ,148,42%‘ (pri opatrovaní dvoch osôb) sme navrhovali nahradiť slovami ,sa zvyšuje o 30 %‘.“

Druhou zmenou je zároveň zvýšenie ochrany príjmu opatrovanej osoby s ŤZP, ktorú opatruje opatrovateľ v produktívnom veku, zo súčasného 1,4-násobku sumy životného minima (277,326 eura) na 1,7-násobok (336,753 eura)," konštatoval Ondruš. Príspevok sa poskytuje priamo opatrovateľovi.

Treťou zo zmien je zrušenie obmedzenia doby, počas ktorej štát platí dôchodkové poistenie za opatrovateľa. Súčasné najvyššie časové lehoty dvanásť alebo osemnásť rokov padajú. Opatrovatelia budú poistencami štátu dovtedy, kým ich blízky bude potrebovať pomoc.

Ostatné zmeny sa týkajú vyššej ochrany darov – akékoľvek peňažné aj nepeňažné dary do 12-násobku sumy životného minima nebudú súčasťou posudzovaného príjmu. Novela vychádza v ústrety všetkým, ktorí sú odkázaní na špeciálne cvičeného psa. Kým dnes je v rôznych inštitúciách, obchodoch, nákupných centrách, dopravných prostriedkoch a podobne akceptovaný len vycvičený vodiaci pes, už onedlho to bude pes nielen so špeciálnym výcvikom, ale aj počas neho a nebude musieť mať náhubok.

Doktorka Orgonášová upozorňuje aj na ďalšie problémy, napríklad pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Zákon hovorí, že tento druh príspevku možno poskytnúť osobe so zdravotným postihnutím po dovŕšení veku 65 rokov iba vtedy, keď bol poskytovaný aj pred dovŕšením 65. roku. „Je však častým prípadom, že aj vo veku nad 65 rokov sa niekto stane náhle (napr. po autohavárii, pri vážnych poškodeniach zraku, pri rôznych úrazoch) ťažko zdravotne postihnutou osobou, ale s podporou druhej osoby by mohol pokračovať v pracovnej činnosti. Nepotrebuje na to opatrovateľa, ale osobnú asistenciu. Aktívny život by bol nielen pre neho, ale aj pre spoločnosť ekonomicky významný. Preto žiadame, aby sa pri poskytovaní akýchkoľvek benefitov postupovalo prísne individuálne, a nie paušalizovaním s prihliadnutím len na vek,“ prízvukuje.

Ďalším problémom je riešenie dostupnosti technických pomôcok a asistenčných služieb aj v prípade, že posudzovaná osoba nie je schopná spoluúčasti na financovaní potrebnej pomôcky. „Podľa prílohy č. 10 zákona č. 447/2008 Z.z. maximálna výška príspevku na zakúpenie pomôcky, resp. na bezbariérovú úpravu bytu, domu alebo garáže je 95 %. Spoluúčasť osoby, odkázanej na pomôcku, je nevyhnutná vo výške minimálne 5 % z ceny kompenzačnej pomôcky, resp. úpravy bytu či domu. U osôb v hmotnej núdzi dochádza k nemožnosti úhrady doplatku, keďže tento môže predstavovať aj stovky eur, a tým sa pre nich kúpa pomôcky alebo bezbariérová úprava domácnosti stávajú nedostupné,“ upozorňuje.

Nezanedbateľné je aj poskytovanie opakovaných príspevkov (na diétne stravovanie, na benzín, na prepravu, na obnovu zvýšeného opotrebovania ošatenia a bytového zariadenia, na starostlivosť o psa so špeciálnym výcvikom a i.), teda na prekonávanie znevýhodnení, ktoré má občan s ŤZP v jednotlivých oblastiach života v porovnaní s človekom bez zdravotného postihnutia. Tieto príspevky sa poskytujú vo väzbe na jeho príjem a na príjem jeho rodiny. „Finančnú kompenzáciu je možné poskytnúť len v prípade, ak príjem občana s ťažkým zdravotným postihnutím nepresiahne výšku 3-násobku sumy životného minima, čo je hlboko pod priemerným príjmom zdravého zamestnaného občana. Táto hranica by sa mala zvýšiť minimálne na úroveň 4-násobku životného minima. Motivácia pracovať sa preto často stráca, nakoľko už minimálny príjem zo zárobkovej činnosti spolu s invalidným dôchodkom môžu sumárne vytvárať príjem nad hranicu 3-násobku sumy životného minima a občan stráca možnosť získať opakovaný príspevok na kompenzáciu, a to aj napriek tomu, že zvýšené náklady naďalej reálne má. Možnosť posunúť sa vlastnou prácou, vlastným snažením do strednej spoločenskej vrstvy je preto prakticky pre väčšinu osôb so zdravotným postihnutím nedostupná,“ dodala doktorka Orgonášová.