Domáce zakáľačky sú opäť v móde

Život na dedinách sa v priebehu posledného štvrťstoročia očividne zmenil. Najmä ľudia v prímestských obciach začali napodobňovať mestský spôsob života. Mladí ľudia zakladajúci si rodiny už nevideli budúcnosť svojich domácností v rozvíjaní prídomových hospodárstiev ako ich rodičia.

Trendom vyjadrujúcim nový životný štýl sa stal voľný čas a namiesto úžitkovej záhrady plnej zeleniny a ovocia, ale náročnej na prácu, okrasná záhrada s trávnikom. Z dvorov sa vytratili aj chlievy a kuríny. Zdalo sa, že obchodné reťazce s takmer nepretržitou ponukou akciových kurčiat a bravčového mäsa splnili ľuďom predstavu komfortného života. Ukázalo sa to však ako ilúzia.

Nejde len o mäso, ale aj o zážitok

"Domáce zakáľačky sú opäť v kurze, už dávno nebol taký dopyt po poctivo odchovaných ošípaných ako v ostatnom období,“ hovorí predseda Zväzu chovateľov ošípaných Andrej Imrich. Ľudia si cenia to, čo im nevedia ponúknuť super- a hypermarkety. Skutočne čerstvé mäso pochádzajúce od domácich chovateľov a nie z dovozu.

"Novoobjavenou hodnotou je zážitok zo zakáľačky, alebo keď nie priamo z nej, tak z výroby zabíjačkových špecialít,“ hovorí Andrej Imrich. Tak ako sú v lete populárne grilovačky, dostávajú sa v zimnom období do módy rodinné či priateľské stretnutia, pri ktorých sa vyrábajú klobásy, tlačenky či jaternice. Niekde sa zabíjačky odohrávajú v réžii obcí. Starostovia totiž zistili, že obecné zabíjačky utužujú priateľské vzťahy v obci. Nerobia ich len obce, ale dokonca veľké mestá ako napríklad Poprad.

Pravda, kúpiť dnes vykŕmenú ošípanú, nie je také jednoduché. Kedysi mali farmy v každom družstve, dnes sa aj v typických poľnohospodárskych okresoch, ako sú napríklad Nové Zámky či Levice, chovajú ošípané len sporadicky.

"Krátko po roku 1989 som si nevedel predstaviť, že naše družstvo raz zruší chov ošípaných a že ošípané prestanú chovať aj družstevníci,“ hovorí predseda PD Žemberovce Milan Halmeš. Dnes družstvo zostalo len pri chove oviec a dobytka, ošípané sa mu aj po krachu bitúnkov, ktoré nezaplatili za dodávky vykŕmených zvierat, prestali rentovať.

A výsledok? Tam, kde prestali chovať ošípané družstvá, onedlho ich prestali chovať aj sami družstevníci. Nemali totiž kde nakupovať odstavčatá, malé 20– až 25-kilogramové prasiatka, ktoré kŕmili naturáliami, teda obilím, čo bolo súčasťou odmeny za celoročnú prácu v družstve. Do toho prišiel nástup obchodných reťazcov, ktoré v akciách ponúkli lacné mäso. Takzvané samozásobenie, ktoré zlacňovalo život na vidieku, prestávalo v nových ekonomických pomeroch mať zmysel.

"Vidiecke zabíjačky kedysi saturovali značnú časť spotreby bravčového mäsa. V rokoch po revolúcii sa mohlo v rámci tzv. samozásobenia vyrobiť až okolo 80-tisíc ton bravčového mäsa,“ rekapituluje minulé obdobie Andrej Imrich. Dnes takúto produkciu nedosahuje celá výroba bravčového mäsa na Slovensku, ktorá sa kedysi pohybovala na úrovni okolo 200-tisíc ton ročne. Väčšina bravčového mäsa, ktoré si ľudia kupujú v obchodoch, je z dovozu.

Komfortná zabíjačka

Slovensko je však vo svojej podstate stále vidieckou krajinou. Súčasťou genetickej výbavy obyvateľstva sú aj určité stravovacie zvyklosti. Obyvateľstvo sa ich ako vidno nevzdáva, bolo by to proti jeho prirodzenosti. A tak poľnohospodárske podniky, ktorým sa podarilo udržať chovy ošípaných a majú vlastné malé bitúnky a predajne mäsa, sú dnes vo výhode.

Keď sa v roku 2004 v Rastis­laviciach mala rušiť nerentabilná farma ošípaných, prihlásil sa o ňu skúsený zootechnik František Uhliarik. Dnes jeho firma Chovmat rozvíja šľachtiteľský chov ošípaných, kam si chodia nakupovať živé prasiatka ľudia z okresov Nové Zámky, Galanta, ale aj Nitra, Zlaté Moravce či dokonca Žiar nad Hronom. Chovmat je totiž široko-ďaleko jednou z mála fungujúcich fariem ošípaných.

"Ešte pred 10–15 rokmi ľudia kupovali radšej odstavčatá, vychovali si ich a potom urobili s veľkou slávou rodinnú zabíjačku. Dnes je úplne opačný trend. Nielen dedinčania, ale aj ľudia z panelákov si objednávajú polovičky prasiat s vnútornosťami a doma si potom robia klasické zabíjačkové výrobky,“ popisuje zmenu v správaní obyvateľstva František Uhliarik.

Hlavná zabíjačková sezóna trvá od konca októbra do Veľkej noci. V tomto období predajú v Chovmate mesačne okolo 100 ošípaných v polovičkách. Kilogram ošípanej vyjde na 2,10 eura. Mäso s vnútornosťami je čerstvé a možno si z neho vyrobiť špeciality podľa vlastného gusta.

František Uhliarik sa o budúcnosť farmy, ktorá bola postavená v roku 1968, neobáva. Našiel široký okruh zákazníkov – zásobuje miestnych mäsiarov, školy, domovy dôchodcov. Teraz postupne farmu rekonštruuje. Jeho ošípané majú dobrú povesť a to je záruka do budúcna.