Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Veď kým pokolenia začínajúce päťdesiatnikmi si už zreteľne uvedomujú svoje potravinové straty a nálezy, pretože vedia porovnať dobu pred rokom 1989 a po ňom, dvadsiatnici a od rodičov sa osamostatňujúci tridsiatnici môžu považovať súčasné potravinové pomery akoby za prirodzené. Lenže práve toto pokolenie najviac zo súčasných Slovákov cestuje a kriticky porovnáva našu gastronomickú kultúru s európskou, ázijskou či americkou.
Muselo prejsť celé jedno štvrťstoročie, aby sme si uvedomili, ako sa zmenil náš spôsob života. Kým v deväťdesiatych rokoch ešte pozvoľna doznievala predchádzajúca socialistická doba vo všetkých jej prejavoch, milénium od základu zmenilo náš životný štýl. Zmeny, pravdaže, dozrievali postupne. Najprv sa sprivatizoval štátny obchod. V mestách a na vidieku sa vynorila sieť malých súkromných predajní potravín, v Bratislave najväčší obchodný dom Prior kúpila americká spoločnosť K-Mart. Napriek tejto zmene sa ešte stále nakupovalo a jedlo po starom. V obchodoch po celé deväťdesiate roky hrali prím na Slovensku vyrobené potraviny. V tele dožívajúceho dvadsiateho storočia však dozrievala spotrebiteľská revolúcia, ktorá ako víchor zmenila správanie ľudí.
Amerika na Slovensku
Prelom bol zreteľný. Nová slovenská potravinová éra sa začala príchodom nadnárodných spoločností, akými boli francúzsky Carrefour, britské Tesco, holandská Hypernova (Ahold), nemecký Kaufland a Lidl – práve ony uviedli slovenských spotrebiteľov do snového "potravinového“ raja, aký vídali za starého režimu v rakúskej televízii a ktorého sa dotkli po revolúcii pri prvých cestách na Západ.
Na scéne sa objavili super- a hypermarkety a na ich policiach záplava tovarov v nablýskaných obaloch z celej Európy a ovocie a zelenina vlastne zo všetkých kútov sveta. V najväčších mestách bolo možné nakupovať nepretržite 24 hodín, chrámy konzumu, ako ktosi vtipne pomenoval supermoderné nákupné centrá, splnili ľuďom sen o pohodlnom nakupovaní a neprebernej ponuke. Zároveň s nástupom obchodných reťazcov začali zapĺňať hlavné námestia veľkých miest reštaurácie a bufety rýchleho občerstvenia. Bolo to neuveriteľné – Ameriku aspoň v podobe hamburgerov a veľkých porcií hranolčekov s kečupom, obrovských pohárov vanilkovej zmrzliny a dobre vychladenej koly mohli okúsiť tisíce obyčajných ľudí.
Mestské rodiny, ktoré stereotypne trávili víkendy v záhradkárskych osadách alebo u starých rodičov, kde si vetrali pľúca a prácne dorábali ovocie a zeleninu, vyrazili do supermoderných nákupných stredísk. Prilákala ich farebnosť, vôňa a záplava všetkých možných tovarov. V socializme nemožné sa stalo možným – v kapitalizme.
Vie to každý – nakupovanie vzrušuje a vyvoláva záplavu endorfínov. Ľudia sa začali v moderných stánkoch boha Merkúra správať a mnohí sa dodnes správajú, akoby sa ocitli v hypnóze. Obchod a jeho ponuka, akcie a zľavy pôsobia na spotrebiteľov ako narkotikum. Potraviny sa nakupujú vo veľkom, v chladničkách sa hromadia prebytky a Slováci pociťujú dôsledky nadbytku ponuky potravín. Trpíme obezitou a doháňame Britov, ktorým patrí smutné prvenstvo v počte obyvateľov s nadváhou.
Reťazce – fenomén novej doby, symbol potravinového blahobytu – majú, ako vidno, aj tienistú stránku. Zaguľatili sme sa, isteže nie všetci, ale figúra priemerného Slováka je oblejšia, líčka guľatejšie. Sme ťažší, pretože si doprajeme. Na počiatku tejto zmeny nebolo biblické slovo, ale prv nevídaná potravinová pastva v obchodných reťazcoch. Stali sa všednou súčasťou nášho života. S odstupom času precitáme a uvedomujeme si, že práve s ich príchodom sa mnohé predtým bežné potraviny a zvyklosti vytratili z nášho života.
Globálna chuť
Boli to práve nadnárodné obchodné siete, ktoré zrozumiteľne Slovákom preložili význam slova globalizácia. V našich obchodoch sa objavili globálne potraviny. Už vieme, ako chutia, a keď ich ochutnáme, zostávame zaskočení – sú neraz mdlé, alebo, naopak, majú chute a vône, ktoré sme nečakali.
Pred revolúciou sme si len ťažko vedeli predstaviť, že by sa na Slovensku mohli predávať brazílske mrazené kurčatá alebo čínsky cesnak. Načo, preboha, zvolal by ešte pred pätnástimi rokmi našinec, veď máme dosť svojich vlastných kureniec aj cesnaku. Už nemáme, len polovica kurčiat sa dochová na slovenských hydinových farmách a takmer všetok cesnak je z dovozu. Jeme bravčové mäso z celej Európy, slovenskej bravčoviny je okolo 40 percent, paprika či paradajky sú v lepšom prípade z Maďarska, ale spravidla zo Španielska či z Holandska, jablká z Poľska a Talianska. Príkladov, kde zahraničné výrobky nahradili domáce, by sa našlo nespočetné množstvo.
Kde sa podeli produkty, ktoré si vedelo Slovensko dopestovať a vyrobiť samo? Ekonómovia sucho analyzujúci podstatu javov zrejme povedia, že slovenské poľnohospodárstvo a potravinárstvo nezvládlo transformáciu a vybudovanie nových typov podnikov s modernými odbytovými združeniami, ktoré by obhájili nielen spravodlivé ceny pre farmárov, ale samotnú existenciu slovenských fariem do budúcnosti. Predstavitelia dnes takmer zruinovaných odvetví s pocitom krivdy poukazujú na to, že sa nedočkali dostatočnej podpory od štátu, ktorý bol ústretovejší k zahraničnému kapitálu než voči domácemu. Majú dosť dôkazov, že iné krajiny si viac vážili svojich farmárov, že Brusel pri rozdeľovaní dotácií rozlišoval medzi farmármi zo starých a nových členských krajín.
Čas vždy všetko spravodlivo posúdi, no už teraz zreteľne vidno plusy aj mínusy novej potravinovej doby.
Rubom lesklej mince bohatej ponuky potravín je pokles potravinovej sebestačnosti. Je to daň zmenám, ktoré prišli, alebo aj našej neskúsenosti, naivnosti, zvedavosti či predstave, že všetko, čo pochádza „stamodtiaľ“, je lepšie ako to naše?
Dnes, keď sme nenávratne prišli o niektoré potraviny, zisťujeme, že nie je všetko zlato, čo sa blýska. Zloženie mnohých súčasných masových potravín je horšie ako tých, čo sa vyrábali z poctivých surovín v časoch, keď platili prísne ČSN.
Niektoré výrobky sa takmer stratili v prepadlisku potravinových dejín. Usilujeme sa ich oživiť aj prostredníctvom chránených označení pôvodu, za ktorými stojí snaha Bruselu udržať pri živote bohatú rozmanitosť európskej kuchyne v jej pôvodnej podobe. Ani najlepšie bruselské nariadenie však neudrží pravé slovenské výrobky pri živote, pokiaľ ich nepodporia sami slovenská spotrebitelia – dopytom a náročnými požiadavkami na kvalitu týchto výrobkov.
Radi hovoríme o škandáloch, ktoré spôsobili zahraniční výrobcovia. Sú to však niektorí slovenskí potravinári, ktorí napríklad minimalizujú obsah ovčej hrudky v bryndze na štvrtinu a tvária sa, že ešte stále ponúkajú bryndzu. Darí sa im nielen preto, že využívajú diery v legislatíve, ale najmä preto, že spotrebitelia takéto "slovaciká“ neodmietajú, ale kupujú.
Viete si predstaviť, že by Švajčiari kupovali ementál, ktorý by bol plný náhradiek?
Nová generácia spotrebiteľov
Isté veci sa nezmenia, pokiaľ sa nezmeníme my sami. Mení nás prostredie, ale aj my musíme meniť prostredie, v ktorom žijeme. A mnohé sa, chvalabohu, mení v dôsledku impulzov, ktoré vysielajú práve spotrebitelia, mladí predovšetkým.
Martin Mravec, riaditeľ spoločnosti GfK Slovakia, ktorá monitoruje trh s potravinami a správanie spotrebiteľov, si v jednom rozhovore pre Pravdu všimol, že "nastupujúca mladá generácia bude diktovať, už aj diktuje, čo chce kupovať. Ničomu sa nebudú podvoľovať a prispôsobovať, oni si budú žiť, ako sami chcú. Najlepšie to vidno na tom, ako rýchlo sa rozvíjajú ultraaktívne segmenty telekomunikačných služieb a technologických noviniek. Podiel mladých ľudí rýchlo si osvojujúcich tieto novinky rastie a svoje nároky nekompromisne premietajú aj do výberu potravín.“
Mravec opísal tiež črtu typickú pre veľkú časť mladých spotrebiteľov – je pre ňu veľmi dôležitá kvalita výrobku. "Sú náročnejší ako ich rodičia. Veľkú rolu pripisujú imidžu výrobku, samozrejmou požiadavkou je vysoká kvalita. Mladá generácia oveľa viac dbá na zdravotné aspekty potravín, chce kupovať plnohodnotné potraviny a objavuje sa skupina zákazníkov biopotravín.“
To, pravda, ešte neznamená, že mladé pokolenie žije zdravo ako celok. Mravec správne konštatuje, že mnohí zápasia s nadváhou. Je tu určitý nesúlad medzi túžbou a možnosťami. Prejavuje sa to v kúpnej sile mladých. Všetci z nich si nezarobia toľko ako ich rovesníci v Rakúsku či Nemecku. Tam si môžu dovoliť kúpiť drahšie výrobky s vyššou kvalitou, čo im zabezpečí hodnotnú stravu. Na Slovensku je nová generácia spotrebiteľov stále a významne cenovo citlivá, vyššie nároky korigujú príjmy. Teraz bude dôležité, či sa mladým bude viac dariť. Na základe toho sa bude vytvárať vzájomná rovnováha v ponuke a dopyte po kvalitných potravinách.
A ešte jeden Mravcov zaujímavý poznatok ohľadom potravinového patriotizmu. "Mladí majú iné priority ako rodičia. Ich značky sú iné než značky ich rodičov. Sú to značky, ktoré podčiarkujú ich status, odlišujú ich. Najmä pri rýchloobrátkovom tovare to vôbec nemusia byť značky domácej výroby. Ak niekto s pohoršením vraví, že mladý spotrebiteľ nie je uvedomelý, možno ani nemá byť prečo, pretože nebol k spotrebiteľskému patriotizmu vedený.“
Táto poznámka je trefná a zdá sa, že už padla na úrodnú pôdu. Nedostatočné zastúpenie slovenských potravín na pultoch obchodných reťazcov, kde sa uskutočňuje osem až deväť z desiatich nákupov potravín, viedlo Slovenskú poľnohospodársku a potravinársku komoru k tomu, aby začala hovoriť o význame potravín pre našu výživu i blahobyt našej krajiny s deťmi na základných školách. Do dialógu so školákmi, ktorý nazvali Hovorme o potravinách, sa zapojili stovky škôl. Ukazuje sa, že najlepšími spojencami dobrej výživy založenej na čerstvých potravinách vyrobených na Slovensku môžu byť učitelia. Školy, učitelia a deti sa do potravinovej vlastivedy zapojili až prekvapujúco spontánne.
Zápas o poctivé slovenské potraviny nie je stratený. Vstúpil len do nového obdobia. Nič nie je zadarmo a neprichádza samo od seba, ani obhájenie vlastnej potravinovej identity.