A potom prišiel rok 2010. Nešťastne spadol pri domácich prácach. „Zostal som paralyzovaný. Diagnostikovali mi kompresiu miechy," rozpráva. Poškodenie miechy spôsobilo ochrnutie nôh. „S takouto životnou zmenou sa vyrovnať nedá. Musíte ju zobrať ako fakt a zariadiť si podľa toho život.“ Čo však neakceptoval, bolo ochrnutie rúk. „Rehabilitáciou som dosiahol to, že mám plne funkčné ruky.“
Obdobie bezprostredne po úraze bolo veľmi ťažké. „Po operácii som mesiac ležal na rôznych oddeleniach, neskôr som štyri mesiace rehabilitoval v Kováčovej. Snažil som sa zapracovať na tom, aby som sa dokázal opäť začleniť do spoločnosti, čo nebolo vôbec jednoduché.
Ján bol už rok po úraze späť za katedrou na vysokej škole. „Po návrate z nemocnice mi veľmi pomohla rodina. Bol som v domácej opatere a pracoval som na sebe. Dal som si uspôsobiť auto tak, aby som mohol šoférovať. Vrátil som sa do práce hneď, ako som sa na tento krok cítil pripravený.“ Podľa jeho slov je veľmi dôležité, aby sa človek snažil po úraze vrátiť k samostatnosti. „Sú to malé veci, ktoré vám pomôžu zvládnuť situáciu. Cieľom pre mňa bolo byť čo najskôr samostatný: kúpiť si sám noviny a kávu, ísť po niečo dobré pod zub do bufetu.“
Problémom dlhodobo ležiacich pacientov je to, že trpia stratou rovnováhy a pri pokuse sadnúť si na vozík im môže prísť zle. „Mňa na invalidný vozík a sedenie na ňom pripravovali už v nemocnici. Bral som to tak, že som na ňom získal slobodu. Nemusel som nikoho žiadať o pomoc, zapojil som sa do života. To bola pre mňa najväčšia psychická vzpruha," konštatuje.
Mal to šťastie, že mu v návrate do života pomohla univerzita. „V škole sú zrekonštruované výťahy, bezbariérové nábehy do budovy, prístupy na parkovisko. Samozrejme, že to nerobili kvôli mne. Na škole je viacero telesne postihnutých študentov aj učiteľov, ktorí sú za tento prístup veľmi vďační.“
Podľa Jána telesným postihnutím sa kariéra končiť nemusí. „Človek s postihnutím stále môže robiť duševnú prácu. Ja mám hlavu v poriadku, dočiahnem na tabuľu a nič viac mi netreba.“
Ján musel riešiť aj otázku bývania, keďže dovtedy býval v byte, ktorý nebol uspôsobený pre vozičkára. „Mám rodinu, s manželkou sme mali dieťa a ďalšie sme čakali. Požiadali sme o hypotéku. Nechcel som a ani som si nemohol dovoliť zostať mimo práce,“ dodal.