„Účelom opatrovania je umožniť človeku žiť v prirodzenom domácom prostredí. Okruh pomoci je zameraný na základné činnosti spojené s prežitím. Zodpovednosť za jej výkon je viac–menej na strane opatrovateľa,“ hovorí Katarína Grichová, poradca špecializovaného poradenstva, Slovenský zväz zdravotne postihnutých.
„Osobná asistencia, naopak, ponúka širokú paletu činností, ktoré sa spájajú s prežívaním aktívneho života človeka v produktívnom veku. Pomoc pri samoobslužných činnostiach je len súčasťou osobnej asistencie pre tých, ktorí sú na ne odkázané, nie je prioritou ako pri opatrovaní. Od spomínaných skutočností sa odvíja aj spôsob financovania jednotlivých druhov pomoci i kritériá pre osoby, ktoré môžu vykonávať,“ priblížila rozdiely medzi jednotlivými službami.
Jednoducho povedané, človeku so zdravotným znevýhodnením na osobnú asistenciu nevzniká nárok automaticky na základe odkázanosti na pomoc inej osoby v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia (ako je to pri opatrovaní), ale na podklade ochoty a schopnosti človeka napriek hendikepu žiť plnohodnotný život v porovnaní so zdravým človekom vrátane plnenia si povinností voči sebe, rodine, spoločnosti. Dokázať prijímať rozhodnutia i niesť za ne zodpovednosť v plne miere.
„Úlohou asistenta je len manuálny výkon jednotlivých činností, a to podľa pokynov osoby so zdravotným postihnutím, bez možnosti zasahovania do zaužívaného spôsobu života človeka so zdravotným znevýhodnením.“ Na peňažný príspevok na osobnú asistenciu má podľa zákona nárok človek, ktorého funkčná miera postihnutia podľa rozhodnutia úradu práce, sociálnych vecí a rodiny je minimálne 50 % a je súčasne odkázaný na pomoc inej osoby. „Spĺňa vekovú kategóriu od 6 do 65 rokov. Z hľadiska filozofi e osobnej asistencie je zas potrebné, aby záujemca o túto kompenzáciu mal v sebe túžbu napredovať vo svojom živote a zároveň mať na to i dostatočné osobnostné predpoklady i potenciál. Mať schopnosť prevziať zodpovednosť za organizovanie si osobnej asistencie (získavať, zaškoľovať osobných asistentov, riešiť konflikty, robiť administratívne práce atď.) i celého svojho života,“ vraví Grichová.
„Veľmi dôležitým znakom je i ochota osoby neskrývať sa za status „ťažko zdravotne postihnutého“ a s ním spojených výhod, ale, naopak, prijať status bežného človeka, ktorý je v spoločnosti hodnotený ako každý iný zdravý človek.“
A prečo človek, ktorý poberá peňažný príspevok na osobnú asistenciu, nemôže súčasne využívať aj opatrovateľskú službu? Podľa Grichovej nemožnosť súbežného využívania dvoch druhov pomoci vychádza z rozdielnosti filozofi í pomoci. „Jedna dáva do popredia aktivitu, nezávislosť človeka so zdravotným znevýhodnením (osobná asistencia), druhá je charakteristická viac pasivitou (opatrovanie). Jedna je určená pre ľudí v produktívnom veku, druhá skôr v detskom a seniorskom veku. Je na konkrétnom človeku a jeho stupni zdravotného postihnutia, čo si na základe slobodného rozhodnutia zvolí,“ vraví.
„Podľa môjho názoru nie je možné byť súčasne aktívny i pasívny. Pri opatrovaní sa kladie dôraz najmä na zmierenie následkov zdravotného postihnutia natoľko, aby človeku boli vytvorené dôstojné podmienky na život v domácom prostredí. Osobná asistencia je zas určená predovšetkým na osobnostný rast človeka s hendikepom, pričom zdravotné postihnutie je potlačené do úzadia a pomoc je smerovaná k plneniu si povinností vyplývajúcich z daného sociálneho statusu (študenta, manžela, manželky, rodiča atď.),“ dodala.