Čo pre človeka znamená, ak zistí, že má vlastnícke podiely na pôde na druhom konci republiky, a tá je opustená, neobrábaná?
Ak ju predtým využívalo družstvo alebo roľník a neskôr zostala opustená, nevyužívaná, tak sa musí o ňu starať sám. Kosiť ju, nesmie ju nechať zarásť burinou. Ale technicky to ani v mnohých prípadoch nie je možné splniť. Pozemky totiž môže vlastniť na viacerých miestach honu, nevie, kde presne sú a nie sú k nim vybudované ani prístupové cesty. Štruktúra vlastníctva pôdy je totiž u nás veľmi rozdrobená. Takto sa stáva, že podnik, ktorý obhospodaruje tisíc hektárov, má aj 5–tisíc nájomných zmlúv a má problém vlastníkov vôbec nájsť. Trvá aj určitý čas, kým sa v prípade smrti niektorého z nich uskutoční dedičské konanie.
Ako je to u našich susedov, napríklad v Česku?
Tam je vlastníctvo pozemkov štruktúrované inak a tam sú aj iné možnosti hospodárenia na pôde. My sme zostali v systéme uhorského dedičského práva, v rámci ktorého sa vlastníctvo pozemkov neprestajne drobí, a to je náš obrovský problém. Česko nás takto aj pokiaľ ide o vybavenie poľnohospodárskych firiem predbehlo možno aj o desať rokov. Nepristúpili na rôzne pokusy a experimenty. Tam sa nevydávali ani žiadne družstevné podielnické listy. U nás boli istý čas snahy, aby vlastníci preberali záväzky za krachujúce družstvá. Je nemysliteľné, aby subjekt, myslím tým vlastník pôdy, ktorý je založený na inom právnom vzťahu, niesol zodpovednosť za chod nejakej firmy, ktorá na jeho pôde hospodárila. Preto nám teraz nepomôžu žiadne pozemkové úpravy, v rámci ktorých sa pozemky sceľujú. Nevyhnutná je nová úprava dedičských práv. Pozemkové reformy sa totiž ukončia k určitému termínu a pôda sa dedí, a preto sa drobí ďalej. Dedičmi sa môžu stať aj cudzinci a počet takýchto prípadov aj narastá. Pôdu môžu aj v rámci predaja podnikov získať rôzne skupiny, nielen domáce, ale aj zahraničné.
Zatiaľ našu pôdu nemôžu ešte skupovať zahraničné fyzické osoby, právnické však áno. To sa aj bežne stáva, je to tak?
Naše právnické osoby so zahraničnou majetkovou účasťou pôdu získať môžu – dá sa to obísť aj sa to obchádza. Dokonca to nevieme ani zodpovedne zistiť, lebo firma môže byť slovenská a postupne sa môžu jej vlastnícke štruktúry meniť.
Je povinnosť mať vždy uzavretú zmluvu o nájme?
Je, ale predtým, ako pôdu niekto nadobudne, mal by si zistiť, či nie je na nej zriadené nejaké záložné právo alebo vecné bremeno. Nemal by kupovať „mačku vo vreci“. Ak kúpi poľnohospodársku pôdu a cez tú sa dostane k nejakým vzťahom s miestnymi podnikmi, či už s obchodnou spoločnosťou alebo súkromne hospodáriacim roľníkom, vždy sa dostáva do vzťahu vlastník – užívateľ. Pokiaľ bývalý vlastník, od ktorého pôdu odkúpil, bol aj členom družstva, ale mohol byť aj členom pasienkového spoločenstva alebo obchodnej spoločnosti, tak vzniká niekoľko možností, ako s členstvom nakladať. Ak zistí, že nemá dedičov, ktorí by pokračovali v hospodárení na pôde alebo ktorí by na seba prevzali záväzky z členských práv v družstve, pozemkovom spoločenstve či podniku – dochádza k majetkovým posunom. K prevodu, prechodu, predaju, darovaniu.
Takto časť ľudí zareagovala aj na kampaň Fondu národného majetku a časť družstevných podielnických listov, ktoré vyjadrujú ich majetkové podiely v družstvách, fondu darovala. Bol to rozumný krok?
Vtedy kampaň spustil štát na podnet poslancov. Chcel majiteľov podielnických listov zbaviť povinnosti platiť za vedenie účtov. FNM totiž disponuje akciami a majetkovými právami v štátnych firmách, ale družstvá nepatrili nikdy štátu. Funguje v nich kolektívna forma vlastníctva.
Naďalej teda ide o uzavretú skupinu ľudí, ktorí majú právo nielen podľa zákona, ale aj podľa stanov rozhodovať o tom, kto sa stane ich členom. Družstevné podielnické listy vyjadrujú ich podiel na majetku družstva. Ide o cenné papiere, ktoré sú typické len u nás, nikde inde?
Presne tak. Len si treba uvedomiť, že táto forma kolektívneho vlastníctva, či už vznikala nasilu alebo dobrovoľne, je po Škótsku a Írsku druhá najstaršia v Európe. U nás družstevníctvo šírili evanjelickí kňazi ako Samuel Jurkovič, ale aj Andrej Hlinka. Družstvá sa zakladali na svojpomocnom, sociálnom princípe. Teraz sa týmto smerom uberá aj svet.
Spoločné hospodárenie na pôde môže znovu zainteresovať ľudí? Myslíte si, že treba znovu vzkriesiť družstevníctvo?
Už 20 rokov na vidieku skúšame niečo nové a nefunguje to. Vždy je tu hrozba nezamestnanosti, nevyplácania dôchodkov, sociálnych konfliktov. Celý svet zostal v pohybe len preto, že sa stratila nejaká kontinuita, rovnováha. Naše vývozné fenomény, ako bol textilný priemysel, dnes ovláda Čína. Ázia začína skupovať majetkové portfólia jednotlivých kontinentov.
Aké problémy sú dnes s družstevnými podielnickými listami?
Mnohí majitelia ani nemusia vedieť, že prešli z ich zaknihovanej podoby na listinnú. Pritom tento postup je legitímny, je to v poriadku. Podnik však takto nemusí ani vedieť, kto sa stane ďalej jeho podielnikom. Pritom si treba uvedomiť, že poľnohospodárske družstvá a štátne majetky kedysi fungovali. Slovensko malo kedysi na hektár vyššiu produkciu ako Amerika. Každý hektár bol kedysi obrobený. Ľudia na dedine sa učili, ako treba s pôdou hospodáriť – kedy prichádza čas na orbu, sejbu, kosbu, dokonca sa naučili používať aj chemické prípravky. Vedeli pomôcť, lacno kúpiť, čo bolo treba. Chodili na brigády aj celé školy. Naučili sa spolu s podnikom hospodáriť. Po revolúcii prišla doba, že sa mnohí chceli osamostatniť, systém prestal fungovať. Teraz máme problémy s odrodami, chorobami, plesňami, rôznymi virózami. Narušili sa agrotechnické postupy, problémy sú so zháňaním agrotechniky, osiva a sadiva, dodržiavaním osevných postupov. Mnohí samostatne hospodáriaci roľníci zistili, že sa neurodilo toľko, koľko si predstavovali. Váhajú ďalej, či sa im oplatí prenajať si ďalšiu pôdu.
Nie sú to len nostalgické spomienky na minulosť? Doba sa predsa len zmenila. Niektoré farmy prosperujú. Nadprodukcia sa kedysi vyvážala do krajín bývalého východného bloku. Ten sa však rozpadol, teraz začíname potraviny dovážať. Myslíte, že dokážeme túto situáciu ešte zmeniť?
Kapacity nášho poľnohospodárstva boli za bývalého režimu niekoľkonásobne vyššie, ako bola potreba nášho trhu. Sú ešte ľudia na vidieku, ktorí sú schopní ďalej hospodáriť na pôde. Priestory, aj keď niekde zdevastované, ešte stále stoja. Všetko máme, len chýba symbióza – prvovýroba, spracovateľ, obchod. V dôsledku globálneho otepľovania sa posúvajú aj agrotermíny. Poľnohospodárov pravidelne zaskočia návalové dažde, búrky, pričom dochádza k zničeniu úrody, ale aj poškodeniu majetku. Pokiaľ by sa však naša produkcia dostala až ku konečnému zákazníkovi, bola by to pre nás pridaná hodnota – nielen využitá pôda.
Čo ďalej s pôdou, ktorá je nevyužitá?
V tom začíname mať veľký problém. Začneme robiť bioelektrárne, ideme robiť nejakú biomasu, dendromasu? Budeme z produkcie páliť alkohol, skladovať ho a ďalej predávať, pridávať do palív? Ide o celosvetový problém, netýka sa len Slovenska. V Amerike každý týždeň krachujú dve banky a zároveň vzniknú dve bioplynové stanice. Farmár tam krízu nepocíti, keďže štát sa takto snaží jeho produkciu zrealizovať. Preto je niekedy potrebné, aby sa štát správal ako starostlivý rodič. Ale nastáva aj nový fenomén – bezpečnosti potravín. Treba si uvedomiť, že slovenské produkty sú bezpečné, nikdy nevyvolali nijakú nákazu. Rastie dopyt nielen po kvalitných, ale najmä bezpečných potravinách. Dôjde to do potreby produkciu zvýšiť. Potenciál na to máme, keďže nám zostali kapacity výrobné, skladovacie aj pôda. Nie je ešte natoľko zdevastovaná, aby nevedela vydať produkciu. Aj keď sa zabrala na rôzne investície, či už ide o automobilový priemysel alebo pod nákupné či logistické centrá, stále jej máme dostatok, aby sme na nej dokázali vyprodukovať viac, ako potrebujeme. Aj keď momentálne sú opačné trendy v tom, že sa u nás vybudovali veľké nákupné centrá, zmenila sa aj filozofi a života, nakupovania, ľudia odchádzajú za zárobkami do zahraničia.
Poľnohospodárstvo kedysi zamestnávalo okolo 370–tisíc ľudí, aká je situácia dnes?
Agrorezort zamestnáva len okolo 80–tisíc ľudí, z toho 30– tisíc prvovýroba. Každý poľnohospodár však na seba viaže ďalších 4 až 5 zamestnancov – v administratíve, potravinách, veterinárov, v službách, dodávateľov strojov. Výkonnosť slovenskej ekonomiky je však nízka, preto naše podniky nedostanú toľko dotácií z únie, ako zahraničné. Napríklad fínsky farmár dostane okolo 900 eur na hektár, oproti tomu slovenský má problém dostať 200 eur na hektár. Berieme to ako daň za vstup do Európskej únie.
Čo poľnohospodárov brzdí?
Napríklad nie je jasné, či má farmár, ak obhospodaruje 2–tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy prenajatej od vlastníkov, ale v systéme na obhospodarovanie a na dotácie používa len polovicu, platiť dane aj za tých zvyšných neobhospodarovaných tisíc hektárov? Má platiť vlastníkom nájomné? Je tu totiž nesúlad medzi katastrálnou a takzvanou ELPIS–ovou skutočne obhospodarovanou pôdou. Slovensko má zhruba 2,4 milióna hektárov pôdy zapísanej v katastri nehnuteľností na mená jednotlivých vlastníkov, z toho je len 1,9 milióna hektárov pôdy, ktorá bola zdokumentovaná pred vstupom do únie, a tá je predmetom dotácií.