„Až teraz na dôchodku sa pre mňa začal ozajstný život,“ opisuje Igor Dordulovský (70) z Cinobane v okrese Poltár. Býva v rodinnom dome s manželkou, mesačne hospodária takmer s tisíckou eur dôchodku. „Polovicu minieme na potraviny a prevádzku domu,“ počíta. Ovocie a zeleninu im dodá záhradka, mlieko kupujú u gazdu zo susedstva, drevo na kúrenie majú z vlastného urbárneho lesa. Mesačne tak bežne ušetria 500 eur, veľa z nich dávajú dcéram, ktoré odišli do Bratislavy. „Nikdy by som s nimi nemenil,“ tvrdí redaktor obecných novín, funkcionár politickej strany a vášnivý čitateľ miestnej knižnice, ktorá ponúka do 8.500 zväzkov.
Život na vidieku však nie je vždy až taká výhra. Vidiečania majú napríklad v prípade choroby oveľa ťažší prístup k lekárskej starostlivosti, najmä k tej na najvyššej úrovni. Ani sanitka sa k nim v prípade potreby nedostane tak rýchlo. „Dôchodca tiež musí na úrady, pričom často ani nemá čím, keďže autobus či vlak do okresného mesta mu zrušili. Viete, že ľudia dnes z dediny do dediny opäť šliapu kilometre peši ako pred storočím?!“ pripomína sociológ Ľubomír Falťan.
Náklady na bývanie môžu byť síce na vidieku v porovnaní s Bratislavou nižšie, ale aj celková úroveň bývania. Napríklad na dedinách človeka v staršom veku nezriedka čakajú problémy s údržbou veľkého domu, z ktorého mu deti odišli do miest.
Tak celkom už neplatí ani téza o lacnejších potravinách. Ľudia na dedinách už totiž prestávajú chovať kravy, sliepky či prasce, nedopestujú si toľko ani v záhradách. A malé obecné obchody, v ktorých sú potom nútení kupovať potraviny, sú čoraz drahšie. „Bratislavský penzista má sto možností výberu, kam si pôjde lacnejšie nakúpiť – a MHD ho tam po sedemdesiatke odvezie zadarmo,“ poznamenal Falťan.
Výhodou vidieka zostávajú užšie spoločenské kontakty. Seniori sa tam stretávajú častejšie a celkovo sa viac poznajú, kým v anonymnom veľkomeste je pre dôchodcu veľmi častým spoločníkom samota. Rušné hlavné mesto na „pomalých“ penzistov nemá čas, neraz im dá pocítiť, že sú už zbytoční. „Aj tu však platia výnimky, niektoré bratislavské kluby dôchodcov vykazujú bohatú činnosť,“ hodnotí Falťan.
Bratislavčan Ivan Pagáč (71) poberá starobný dôchodok 310 eur. „Nepijem, nefajčím, no beztak rátam každý cent,“ vzdychne. Za jednoizbový byt platí mesačne 110 eur, za obedy cez miestny úrad ďalších 60, k tomu 30 eur za inzulín, ktorý ako cukrovkár nevyhnutne potrebuje. Zvyšné peniaze minie na potraviny, z ktorých si robí raňajky, večere či víkendové obedy. Ešte šťastie, že býva blízko hypermarketu.
Záľuby? „Darmo je tu plno divadiel a kín, keď je všetko také drahé. Televízor sa mi pokazil a na nový nemám. Tak lúštim krížovky z nájdených starých časopisov,“ hovorí. Ak je pekne, zájde si na bicykli k Dunaju, inak sedí sám doma. „Keď som mal v marci zdravotné problémy, odviezla ma záchranka a týždeň som zostal v nemocnici. Po návrate domov ma hneď štyri susedy oslovili, čo plánujem urobiť s bytom,“ naznačí bezdetný vdovec, ako vo veľkomeste fungujú medziľudské vzťahy.